Biafra

Ide o deti Biafry , jeden z historických pojmov, ktorý sa natrvalo udomácnil v našom jazyku. Každý vie, kto sú deti Biafry. Trpia kwashiorkor , chorobou spôsobenou dlhodobým nedostatkom bielkovín. Na africkom kontinente išlo utrpenie ruka v ruke s vojnou dávno predtým, ako francúzski lekári v roku 1968 ukázali Západu deti z Biafry. Krátko po vypuknutí občianskej vojny v Nigérii vypukla v oblasti humanitárna kríza a francúzski lekári sa márne snažili dostať na miesto Červený kríž. Založili teda organizáciu Lekári bez hraníc a v rámci intenzívnej kampane v Európe a Severnej Amerike zverejnili šokujúce fotografie chorých detí. Miliónom z nás zhorkla ranná káva v ústach. V roku 1960 Nigéria vyhlásila nezávislosť od koloniálnej mocnosti Veľkej Británie. Medzi rôznymi skupinami obyvateľstva už dlho panovalo napätie. Jadrom sporu bol prístup k surovinám, ale išlo aj o náboženstvo. Kým kmene na severe boli prevažne moslimské, obyvateľstvo na pobreží sa hlásilo ku kresťanstvu alebo animizmu. To všetko vyústilo do štátneho prevratu, ktorý zorganizovali kresťanskí Igbovia na juhovýchode a po ktorom rýchlo nasledoval odvetný prevrat zo severu, pri ktorom bolo zabitých niekoľko tisíc Igbov. V rozhlasovom vysielaní 30. mája 1967 o šiestej hodine ráno vojenský guvernér východnej Nigérie Chukwuemeka Odumegwu Ojukwu oznámil vytvorenie Biafry, suverénneho a nezávislého štátu Igbo. Štát pomenovaný podľa Biafrického zálivu, okolo ktorého leží, sa rozprestieral od rieky Niger na západe až po hory, ktoré dnes tvoria hranicu medzi Nigériou a Kamerunom na východe. Vedúci predstavitelia krajiny zdôrazňovali, že územie štátu zahŕňa aj kontinentálny šelf pri pobreží. V pozadí tohto nároku bol objav ropy, ktorý v tejto oblasti uskutočnili britské spoločnosti. Ťažba prebiehala už niekoľko rokov a čoskoro sa stala najväčším príjmom nigérijskej štátnej pokladnice. Biafra sa nachádzala v regióne, v ktorom sa striedalo obdobie silných dažďov počas letných mesiacov a obdobie sucha počas zimy. Krajina bola veľkosťou porovnateľná s Írskom a mala trinásť a pol milióna obyvateľov. Väčšina z nich boli poľnohospodári, ktorí žili v tradičných nízkych domoch z nepálených tehál s obdĺžnikovým pôdorysom a strechou pokrytou palmovými listami. Spoločnosť bola predtým organizovaná do dedín, ktoré boli riadené na demokratických princípoch, pričom kolektívne rozhodnutia prijímalo zhromaždenie zástupcov jednotlivých rodín. To sa zmenilo po kolonizácii v 19. storočí, keď Briti zaviedli feudálny model tzv. warrant chiefs (poverených náčelníkov), čo spôsobilo aj rozvoj mestského osídlenia v tejto oblasti. Biafra rýchlo zverejnila svoju národnú hymnu. Bola v angličtine a niesla názov Land of the rising sun (Krajina vychádzajúceho slnka). Aj Japonsko sa dlho nazývalo Krajinou vychádzajúceho slnka – Nippon – a to s oveľa presvedčivejším dôvodom, pretože Biafra sa nesporne nachádzala na západe afrického kontinentu. Musíme teda uznať, že celá vec mala aj symbolickú stránku. Keď však k slovám pridali časť Sibeliovej symfonickej básne Finlandia vo vyššej tónine, ťažko sa zbaviť dojmu rýchlo odbytého diela pre novovznikajúci štát. Chimamanda Ngozi Adichie v knihe Polovica žltého slnka objasňuje, že vojna v Biafre mala aj medzinárodnú politickú stránku, keďže sa do nej zapojili aj hlavné mocnosti na oboch stranách. Sovietsky zväz, ktorého zvykom sa postupne stalo vyvolávať medzinárodné krízy s cieľom posilniť vlastný vplyv, stavil na Nigériu ako na víťaza. Čoskoro do krajiny vyslal zbraňových expertov, stíhačky a bomby. Bývalá koloniálna mocnosť Veľká Británia v obave, že Sovietsky zväz získa v regióne základňu, tiež začala s vojenskými dodávkami na nigérijskú stranu. „Ale len na sebaobranu a žiadne letecké bomby alebo sofistikovanejšie zbrane,“ ako sa vyjadril premiér Harold Wilson. Britská vláda musela vyriešiť ešte jednu dilemu. Išlo, ako už toľkokrát predtým a potom, o ropu. Francúzsko prisľúbilo podporu Biafre a Briti sa obávali, že ak Biafra zvíťazí, britské ropné spoločnos